Ekumenický › 2. Samuelova › 16

2. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24

Dávid a Cíba1 Keď zašiel Dávid ďalej za vr­chol, šiel mu oproti Mefibóšetov sluha Cíba s párom osed­laných oslov. Viezol na nich dve­sto chlebov, sto hrúd hrozienok, sto kusov čer­stvého ovocia a mech vína. 2 Kráľ sa spýtal Cíbu: Načo ti je to? Cíba od­povedal: Na osloch sa po­vezie kráľov­ská rodina; chlieb a čer­stvé ovocie bude na poživeň mladým služob­níkom a víno bude nápojom pre unavených na púšti. 3 Kráľ sa spýtal: Kde je syn tvoj­ho pána? Cíba kráľovi od­vetil: Ten zo­stal v Jeruzaleme, lebo si po­vedal: Dnes mi dom Iz­raelov vráti ot­covo kráľov­stvo. 4 Kráľ po­vedal Cíbovi: Všet­ko, čo vlast­ní Mefibóšet, pri­pad­ne tebe. Cíba po­vedal: Klaniam sa ti! Nech len náj­dem u teba, môj­ho pána a kráľa, priazeň. Dávid a Šimei5 Keď sa kráľ Dávid blížil k Bachurímu, práve od­tiaľ vy­chádzal muž zo Sau­lov­ho domu menom Šimei, syn Gérov. Ces­tou stále zlorečil. 6 Hádzal kamene do Dávida a do všet­kých jeho služob­níkov, hoci kráľa Dávida sprava i zľava ob­klopoval všetok ľud i všet­ci hr­dinovia. 7 Kliat­by vy­jad­roval tak­to: Strať sa, strať sa, vrah a lotor akýsi! 8 Hos­podin ti od­pláca za všet­ku krv, ktorú si prelial v dome Sau­la, na­mies­to ktorého si vládol. Hos­podin odo­vzdáva kráľov­stvo tvoj­mu synovi Ab­solónovi. Stíha ťa nešťas­tie, lebo si vrah. 9 Cerújin syn Abíšaj po­vedal kráľovi: Smie ten­to zdoc­hnutý pes pre­klínať môj­ho pána a kráľa? Do­voľ, aby som za­kročil a odťal mu hlavu. 10 Kráľ mu však po­vedal: Čo ma po vás Cerújini synovia? On pre­klína, lebo mu to pri­kázal Hos­podin. Kto mu smie po­vedať: Prečo to robíš? 11 Dávid po­vedal Abíšajovi a všet­kým svojim služob­níkom: Môj syn, ktorý je z môjho tela, mi ohrozuje život, tým skôr teda ten­to Ben­jamínovec. Nechaj­te ho, nech len zlorečí, lebo mu to pri­kázal Hos­podin. 12 Možno, že Hos­podin si všim­ne moju biedu a od­platí sa mi dob­rom za jeho dnešné pre­klínanie. 13 Dávid so svojimi mužmi po­kračoval v ceste. Šimei šiel tes­ne pop­ri ňom po svahu vr­chu, ces­tou zlorečil, hádzal doňho kamene a trúsil prach. 14 Kráľ a všet­ci ľudia, čo ho sprevádzali, prišli unavení na mies­to, kde si od­počinuli. Absolón v Jeruzaleme15 Ab­solón s celým iz­rael­ským mužs­tvom dorazil do Jeruzalema a Achitófel s ním. 16 Keď prišiel Dávidov priateľ Ar­kíjec Chúšaj k Absolónovi, po­vedal mu: Nech žije kráľ! Nech žije kráľ! 17 Ab­solón sa spýtal Chúšaja: To má byť tá priateľs­ká lás­ka? Prečo si nešiel s ním? 18 Chúšaj od­povedal Ab­solónovi: Nech­cem. Budem a zo­stanem s tým, koho si zvolil Hos­podin, ten­to ľud a všet­ci Iz­raeliti! 19 Na­pokon, komuže slúžim? Pred­sa jeho synovi! Ako som slúžil tvoj­mu ot­covi, tak budem slúžiť i tebe. 20 Nato po­vedal Ab­solón Achitófelovi: Poraďte sa, čo máme robiť! 21 Achitófel na­vrhol Ab­solónovi: Voj­di k vedľajším ženám svoj­ho ot­ca, ktoré zanechal, aby do­zerali na palác. Celý Iz­rael sa do­zvie, že si upadol do ne­milos­ti svoj­ho otca a upev­ní sa moc všet­kých tvojich stúpen­cov. 22 Ab­solónovi po­stavili na streche stan a on verej­ne pred celým Iz­raelom súložil s vedľajšími ženami svoj­ho ot­ca. 23 Rada, ktorú v ten čas po­skytoval Achitófel, sa hod­notila ako Božie slovo. Za takú sa po­kladala každá Achitófelova rada, ktorú dal Dávidovi či Ab­solónovi.