Ekumenický › 2. Samuelova › 14

2. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24

Absolónov návrat do Jeruzalema1 Keď Cerújin syn Jóab vy­tušil, že sa kráľovi po Ab­solónovi cnie, 2 dal si z Tekóy pri­viesť chyt­rú ženu a po­vedal jej: Pred­stieraj, že máš smútok, ob­leč si smútočné šaty, ne­na­tieraj sa olejom a správaj sa ako žena, ktorá dl­hý čas smúti za mŕt­vym. 3 Po­tom pôj­deš ku kráľovi na roz­hovor. Jóab ju po­učil, čo má hovoriť. 4 Žena z Tekóy prišla ku kráľovi, pad­la tvárou na zem, po­klonila sa a po­vedala: Kráľu, po­môž mi! 5 Kráľ sa jej spýtal: Čo ti je? Od­vetila: Ach, som vdova, muž mi zo­mrel. 6 Tvoja služob­nica mala dvoch synov. Tí sa medzi sebou v poli po­hádali a keďže nebolo ni­koho, čo by ich od seba bol od­tr­hol, jeden z nich ud­rel toho druhého a za­bil ho. 7 Tu vy­stúpila celá rodina proti tvojej služob­nici s vyhrážkou: Vy­daj brato­vraha, nech ho za­bijeme za život za­vraždeného brata a zničíme i jeho dediča. Chcú uhasiť is­kru, ktorá mi zo­stala, aby po mojom mužovi nezos­talo na zemi meno ani po­tom­stvo. 8 Kráľ tej žene po­vedal: Choď domov, ja tú vec vy­bavím. 9 Žena z Tekóy však od­vetila kráľovi: Pán môj a kráľ môj! Nech tá vina pad­ne na mňa a na moju rodinu. Nech však kráľ a jeho trón zo­stanú bez viny. 10 Kráľ vy­hlásil: Ak by ti nie­kto niečo vy­čítal, pri­veď ho ku mne a nebude ťa už obťažovať. 11 Ona do­dala: Kráľ nech si, prosím, spomenie na Hos­podina, svoj­ho Boha, aby krv­ný po­mstiteľ ne­pok­račoval v skaze a ne­zničil môj­ho syna. Kráľ od­povedal: Akože žije Hos­podin, tvoj­mu synovi sa ne­skriví ani vlások na hlave. 12 Žena po­kračovala: Do­voľ svojej služob­nici, aby smela niečo po­vedať svoj­mu pánovi, kráľovi. Ten po­vedal: Hovor! 13 Žena sa spýtala: Prečo za­mýšľaš podob­ne proti Božiemu ľudu? Keď sa kráľ tak­to vy­jad­ril, sám si pri­znáva vinu, že ne­umožnil ná­vrat za­pudeného. 14 Sme smr­teľní. Sme ako voda vy­liata na zem, ktorú ne­možno za­chytiť. Boh nech­ce život odňať, ale dô­klad­ne zvažuje, či má vy­hnan­ca za­pudiť. 15 Prišla som teda, aby som to môj­mu kráľovi a pánovi po­vedala, lebo ma ľud vy­ľakal. Tvoja služob­nica si po­vedala: Po­viem to kráľovi. Možno spl­ní žiadosť svojej služob­nice. 16 Veď kráľ ma iste vy­počuje a vy­slobodí svoju služob­nicu z moci muža, ktorý chce mňa i môj­ho syna vy­lúčiť z Božieho dedičs­tva. 17 Tvoja služob­nica si po­vedala: Nech slovo môj­ho pána a kráľa prinesie uspokojenie. Veď môj pán a kráľ je ako Boží an­jel: roz­lišuje dob­ré od zlého. Hos­podin, tvoj Boh, nech je s tebou. 18 Kráľ od­vetil žene: Niečo sa ťa spýtam. Od­povedz prav­divo! Žena po­vedala: Nech len hovorí môj pán a kráľ. 19 Kráľ sa spýtal: Nie je v pozadí toho všet­kého Jóab? Žena od­povedala: Ako ty žiješ, môj pán a kráľ, ne­možno od­bočiť od toho všet­kého, čo si hovoril, na­pravo ani naľavo. Nuž, bol to tvoj služob­ník Jóab, ktorý mi dal príkaz a po­učil tvoju služob­nicu o všetkom, čo má hovoriť. 20 Tvoj služob­ník Jóab to urobil pre­to, aby zmenil terajší stav. Môj pán je múd­ry ako Boží an­jel; vie o všetkom, čo sa deje na zemi. 21 Kráľ po­vedal Jóabovi: Dob­re, vy­bavím túto vec. Choď a pri­veď späť mladého Ab­solóna. 22 Jóab padol tvárou na zem, klaňal sa a ďakoval kráľovi. Po­vedal: Dnes spoz­náva tvoj služob­ník, že našiel u teba, môj pán a kráľ, priazeň, lebo kráľ vy­hovel pros­be svoj­ho služob­níka. 23 Nato Jóab prišiel do Gešúru a pri­viedol Ab­solóna do Jeruzalema. 24 Kráľ však po­vedal: Nech odíde do svoj­ho domu, no ne­smie sa mi ukázať na oči. Ab­solón sa uchýlil do svoj­ho domu, ale kráľa ne­uvidel. 25 V celom Iz­raeli nebol ni­kto taký krás­ny a ob­divovaný ako Ab­solón. Od hlavy po päty ne­mal chybu. 26 Vždy kon­com roka si dával ostrihať hlavu. Dával sa strihať, lebo ho vlasy obťažovali. Ostrihané vlasy z jeho hlavy vážili totiž dve­sto šekelov kráľov­skej váhy. 27 Ab­solónovi sa narodili traja synovia a jed­na dcéra menom Támar. Bola to krás­na žena. 28 Dva roky býval Ab­solón v Jeruzaleme bez toho, aby kráľa uvidel. 29 Ab­solón vy­zýval Jóaba, aby šiel s posolstvom ku kráľovi, ale ten nech­cel k nemu ísť. Od­kázal aj po druhý raz, no ani tak nech­cel ísť. 30 Po­tom po­vedal svojim sluhom: Po­zrite sa, Jóabovo pole susedí s mojím a je tam jačmeň. Choďte ho pod­páliť! Ab­solónovi sluhovia to pole pod­pálili. 31 Nato Jóab zašiel do Ab­solónov­ho domu a spýtal sa ho: Prečo mi tvoji sluhovia pod­pálili pole? 32 Ab­solón od­vetil Jóabovi: Od­kázal som ti pred­sa, aby si prišiel sem. Chcel som ťa po­slať ku kráľovi so žiadosťou: Prečo som vlast­ne prišiel z Gešúru? Lepšie by mi bolo, keby som tam bol ešte zo­stal. Teraz však chcem vidieť kráľovu tvár. Ak som vin­ný, nech ma dá za­biť. 33 Jóab pred­stúpil pred kráľa a oznámil mu to. Kráľ si pred­volal Ab­solóna. Ten prišiel ku kráľovi, po­klonil sa mu tvárou po zem a kráľ Ab­solóna po­boz­kal.