Ekumenický › 2. Samuelova › 13

2. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24

Amnón a Támar1 Ne­skôr sa stalo toto: Dávidov syn Ab­solón mal krás­nu ses­tru menom Támar, do ktorej sa za­miloval Dávidov syn Am­nón. 2 Am­nón sa chorob­ne trápil pre svoju ses­tru Támar. Bola totiž pan­nou a Am­nónovi sa zdalo ne­možné jej niečo urobiť. 3 Mal však priateľa Jónadaba, syna Dávidov­ho brata Šimeu; bol to veľmi chyt­rý muž. 4 Spýtal sa Am­nóna: Čím je to, kráľov­ský syn, že si každé ráno taký utrápený? Ne­povieš mi to? Am­nón mu po­vedal: Milujem Támar, ses­tru môj­ho brata Ab­solóna. 5 Jónadab mu poradil: Ľah­ni si na lôžko a pred­stieraj chorobu. Keď ťa príde tvoj otec navštíviť, po­vedz mu: Do­voľ mojej ses­tre Támar, aby mi dala jesť, pri­pravila predo mnou jed­lo, aby som to videl a jedol z jej ruky. 6 Am­nón si ľahol a pred­stieral chorobu. Keď ho prišiel kráľ navštíviť, po­vedal mu: Do­voľ mojej ses­tre Támar, aby prišla a upiek­la predo mnou dva koláče. Chcel by som jesť z jej ruky. 7 Dávid od­kázal Támar domov: Choď do domu svoj­ho brata Am­nóna a pri­prav mu jed­lo. 8 Keď Támar prišla do domu svoj­ho brata Am­nóna, on ležal. Vzala ces­to, vy­miesila ho, urobila pred ním koláče a upiek­la ich. 9 Po­tom vzala pan­vicu a pred­ložila mu ich, ale on nech­cel jesť. Am­nón pri­kázal: Pošlite všet­kých mužov preč od­tiaľto. Všet­ci od neho od­išli. 10 Tu Am­nón po­vedal Támar: Prines to jed­lo do spál­ne. Budem jesť z tvojej ruky. Támar vzala koláče, ktoré upiek­la, a zanies­la ich bratovi Am­nónovi do spál­ne. 11 Keď mu však pred­kladala jed­lo, str­hol ju a po­vedal jej: Poď si ku mne ľah­núť, ses­tra moja! 12 Od­povedala mu: Nie, brat môj, nedopúšťaj sa na mne násilia. To sa pred­sa v Izraeli nerobí. Nedopúšťaj sa haneb­nos­ti! 13 Kam sa podejem so svojou han­bou a teba budú mať v Izraeli za ne­mrav­níka. Poroz­právaj sa však s kráľom, iste ti ma ne­odop­rie. 14 On však ned­bal a keďže bol moc­nejší než ona, znásil­nil ju. 15 Po­tom k nej Am­nón začal cítiť ne­smier­ny od­por. Väčší bol od­por, čo k nej cítil, než lás­ka, ktorú k nej pre­chovával. Am­nón jej po­vedal: Zo­ber sa a choď! 16 Po­vedala mu: To, že ma vy­háňaš, je ešte horšie než to, čo si na mne spáchal. On ju však nech­cel počúvať. 17 Za­volal si mláden­ca, ktorý ho ob­sluhoval, a pri­kázal mu: Vy­žeň tú žen­skú von a za­mkni za ňou dvere! 18 Ona mala na sebe pes­tré vr­ch­né rúcho, aké nosievali kráľov­ské dcéry za slobod­na. Jeho sluha ju vy­hnal von a za­mkol za ňou dvere. 19 Támar si po­sypala hlavu prachom, roz­trh­la si pes­tré vr­ch­né rúcho, čo mala na sebe, položila si ruku na hlavu a kade šla, nariekala. 20 Jej brat Ab­solón sa jej spýtal: Nebol s tebou tvoj brat Am­nón? Teraz už ses­tra moja o tom nehovor. Je to tvoj brat, neber tú vec tak vážne. Támar zo­stala opus­tená v dome svoj­ho brata Ab­solóna. 21 Keď sa o tom všet­kom do­zvedel kráľ Dávid, veľmi sa na­hneval. 22 Ab­solón sa už po­tom vôbec nez­hováral s Amnónom. Nenávidel ho, pre­tože mu znásil­nil ses­tru Támar. Absolónova pomsta23 O dva roky sa u Absolóna strihali ovce v Baál-Chacóre pri Ef­rajime a po­zval všet­kých kráľových synov. 24 Ab­solón šiel za kráľom a po­vedal: U tvojho služob­níka je práve strihačka oviec. Nech príde, prosím, kráľ so svojimi služob­ník­mi k tvojmu služob­níkovi. 25 Kráľ však Ab­solónovi od­vetil: Nie, syn môj. Ne­musíme ísť všet­ci, aby sme ti neboli na ťar­chu. Hoci Ab­solón naliehal, nech­cel ísť, ale požeh­nal ho. 26 Ab­solón nato po­vedal: Keď nie, nech ide s nami môj brat Am­nón. Kráľ sa spýtal: Prečo by mal ísť s tebou? 27 Ab­solón však na­toľko naliehal, že s ním pus­til Am­nóna i všet­kých kráľových synov. 28 Ab­solón pri­kázal svojim sluhom: Dávaj­te po­zor! Keď bude mať Am­nón dob­rú náladu od vína, vtedy ho na môj po­vel na­pad­nite a za­bite. Neboj­te sa! Príkaz máte odo mňa. Buďte smelí a udat­ní! 29 Ab­solónovi sluhovia urobili s Amnónom, ako im pri­kázal. Vtedy všet­ci kráľovi synovia vstali, vy­sad­li na svoje mulice a utiek­li. 30 Ešte boli na ces­te, keď Dávid do­stal správu: Ab­solón po­bil všet­kých kráľov­ských synov, ni­kto z nich ne­os­tal. 31 Nato kráľ vstal, roz­tr­hol si šaty a ľahol si na zem. Všet­ci jeho služob­níci stáli okolo neho s roztrhnutými šat­mi. 32 Tu sa oz­val Jónadab, syn Dávidov­ho brata Šimeu: Nech si môj pán ne­mys­lí, že za­bili všet­kých mladých kráľov­ských synov. Zo­mrel iba Am­nón. Ab­solón sa na to chys­tal od­vtedy, ako mu Am­nón zne­uc­til ses­tru Támar. 33 Nech sa teda kráľ, môj pán, ne­trápi pred­stavou, že zo­mreli všet­ci kráľov­skí synovia. Zo­mrel iba Am­nón. 34 Ab­solón ušiel. Mládenec, ktorý mal stráž, sa za­hľadel a zrazu uvidel počet­nú skupinu schádzať po úbočí. 35 Jónadab po­vedal kráľovi: To pri­chádzajú kráľov­skí synovia. Stalo sa tak, ako po­vedal tvoj služob­ník. 36 Len čo do­hovoril, prišli kráľov­skí synovia a pus­tili sa do prenikavého náreku. I kráľ a všet­ci jeho služob­níci sa dali do str­hujúceho plaču. 37 Ab­solón ušiel a po­bral sa k Ammichúrovmu synovi Tal­majovi, kráľovi Gešúru. Dávid smútil celý ten čas za svojím synom Am­nónom. 38 Ab­solón sa útekom do­stal do Gešúru, kde po­budol tri roky. 39 Kráľ Dávid za­túžil ísť k Absolónovi, lebo sa zmieril so sm­rťou Am­nóna.