Ekumenický › 2. Kronická › 26

2. Kronická

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36

Uzzija1 Všetok ľud Jud­ska vzal Uzziju, ktorý mal šest­násť rokov, a do­sadil ho za kráľa po jeho ot­covi Amac­jovi. 2 On vy­budoval Elót a pri­pojil ho k Judsku po­tom, keď sa kráľ Amac­ja uložil k svojim ot­com. 3 Uzzija sa stal ako šest­násťročný kráľom a päťdesiatd­va rokov vládol v Jeruzaleme. Jeho mat­ka, Jeruzalemčan­ka, sa volala Jekol­ja. 4 Robil to, čo Hos­podin uznáva za správ­ne, cel­kom tak, ako robil jeho otec Amac­ja. 5 Za čias Zekar­ju, ktorý roz­umel Božím videniam, hľadal Boha. Kým hľadal Hos­podina, do­prial mu Boh ús­pech. 6 Pus­til sa do boja proti Filištín­com, zbúral hrad­by Gátu, Jab­ny, Ašdódu a vy­budoval mes­tá v oblasti Ašdódu a medzi Filištín­cami. 7 Boh mu po­máhal proti Filištín­com, proti Arabom, ktorí bývali v Gúr-Baále a proti Meún­com. 8 Amónčania od­vádzali Uzzijovi po­platok a po­vesť o ňom prenik­la až po ob­lasť Egyp­ta, lebo sa stal mimoriad­ne moc­ným. 9 Uzzija budoval veže v Jeruzaleme: Na Rožnej bráne, na Údol­nej bráne i na rohu a spev­nil ich. 10 Vy­budoval i veže na púšti a vy­hĺbil i veľa cis­terien, pre­tože mal na Nížine a na Rovine veľa stád, oráčov i vinárov v horských ob­las­tiach a v sadoch, pre­tože mal rád pôdu. 11 Uzzija mal i voj­sko vy­cvičené na boj pri­pravené vy­raziť v útvaroch podľa počtu, ako ho za­značil pisár Jeíel a úrad­ník Maaséja pod do­hľadom Chanan­ju, ktorý pat­ril ku kráľov­ským hod­nos­tárom. 12 Cel­kový počet rodin­ných predákov bol dvetisícšesťs­to udat­ných hr­dinov. 13 Ich veleniu pod­liehalo voj­sko v sile tri­stosedem­tisíc­päťs­to bojov­níkov, ktorí úder­nou mocou mali po­máhať kráľovi proti ne­priateľom. 14 Celé to voj­sko Uzzija vy­zb­rojil štít­mi, kopijami, pril­bami, br­nením, luk­mi a kamením do prakov. 15 V Jeruzaleme zhotovil dômysel­ne zo­stavené stroje, ktoré mali na vežiach a cim­burí slúžiť na vr­hanie striel a veľkých kameňov. Po­vesť o ňom sa rozšírila ďaleko, lebo sa mu do­stalo pred­iv­nej po­moci, takže sa stal moc­ným. 16 No keď sa stal moc­ným, na­toľko spyšnel, že ho to za­hubilo. Spreneveril sa Hos­podinovi, svoj­mu Bohu tým, že vstúpil do jeho chrámu, aby na kadid­lovom ol­tári pálil kadid­lo. 17 Azar­ja a s ním osem­desiat Hos­podinových kňazov, udat­ných mužov, vošlo za ním. 18 Vzop­reli sa kráľovi Uzzijovi a upozor­nili ho: Uzzija, páliť kadid­lo Hos­podinovi ne­prichodí tebe, ale na to vy­sväteným kňazom Áronov­com. Opus­ti svätyňu, lebo si sa pre­vinil, a ne­pos­lúži ti to na slávu u Hospodina, Boha. 19 Uzzija držal kadidel­nicu na pálenie kadid­la a naz­los­til sa. Keď sa na kňazov roz­hneval, ob­javilo sa mu na čele malomocen­stvo za prítom­nos­ti kňazov v Hospodinovom dome pri kadid­lovom ol­tári. 20 Keď sa k nemu hlav­ný kňaz Azar­ja a os­tat­ní kňazi ob­rátili, zis­tili mu na čele malomocen­stvo. Ih­neď ho od­tiaľ vy­kázali, ba i sám sa ponáhľal vy­j­sť, lebo ho ranil Hos­podin. 21 Kráľ Uzzija os­tal malomoc­ný až do smr­ti. Ako malomoc­ný býval v osobitnom dome. Bol totiž vy­lúčený z Hospodinovho domu. Jeho syn Jótam do­zeral na kráľov­ský palác a spravoval ľud krajiny. 22 Os­tat­né deje Uzziju, staršie i novšie, opísal Ámocov syn Izai­áš. 23 Keď sa Uzzija uložil k svojim ot­com, po­chovali ho k nim na poli pri kráľov­ských hroboch, lebo sa hovorilo, že bol malomoc­ný. Po ňom sa stal kráľom jeho syn Jótam.