Ekumenický › 2. Korintským › 3

2. Korintským

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13

Služobníci novej zmluvy1 Zasa začíname od­porúčať samých seba? Alebo, az­da, ako nie­ktorí iní, po­trebujeme od­porúčajúce lis­ty pre vás alebo od vás? 2 Vy ste naším lis­tom, vpísaným do našich sŕdc; po­znajú a čítajú ho všet­ci ľudia. 3 Veď na vás je zjav­né, že ste Kris­tov list, pri­pravený našou službou, na­písaný nie at­ramen­tom, ale Duchom živého Boha, nie na kamen­ných do­skách, ale na do­skách ľud­ských sŕdc. 4 Máme teda takúto dôveru v Boha skr­ze Kris­ta. 5 Nie že by sme boli schop­ní sami od seba niečo vy­mys­lieť akoby z nás, ale naša schop­nosť je z Boha, 6 ktorý nás urobil schop­nými byť služob­ník­mi novej zmluvy, nie litery, ale Ducha; lebo litera za­bíja, ale Duch oživuje. 7 Ak teda služba smr­ti vy­rytá pís­menami do kameňa bola taká sláv­na, že synovia Iz­raela ne­moh­li hľadieť Mojžišovi do tváre pre jej jas, aj keď po­minuteľný, 8 o čo sláv­nejšia bude služba Ducha? 9 Ak bola teda služba od­súdenia sláv­nou, omnoho viac oplýva slávou služba ospravedl­nenia. 10 Lebo to, čo bolo raz sláv­ne, stratilo svoju slávu pre vznešenejšiu slávu. 11 Veď ak je sláv­ne to, čo je po­minuteľné, omnoho sláv­nejšie je to, čo zo­stáva. 12 Keď teda máme takúto nádej, vy­stupujeme s plnou ot­vorenosťou, 13 nie ako Mojžiš, ktorý si kládol na tvár závoj, aby synovia Iz­raela nez­badali koniec tej po­minuteľnej žiary. 14 Ich myseľ však na tom otupela. Až do dnešného dňa totiž os­táva ten is­tý závoj pri čítaní Starej zmluvy, a nie je od­halený, pre­tože iba v Kristovi sa od­straňuje. 15 A tak až do­dnes, kedykoľvek čítajú Mojžiša, leží na ich srd­ci závoj. 16 No keď sa hocik­to ob­ráti k Pánovi, závoj je odňatý. 17 Pán je Duch, a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. 18 Keď my všet­ci s odhalenou tvárou akoby v zrkadle po­zeráme na slávu Pána, pre­mieňame sa na taký is­tý ob­raz v stále väčšej sláve — a to všet­ko mocou Pána, ktorý je Duch.