Ekumenický › 1. Kráľov › 8

1. Kráľov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22

Prenesenie Hospodinovej archy1 Vtedy zvolal Šalamún k sebe do Jeruzalema starších Iz­raela, všet­kých kmeňových náčel­níkov, pred­staviteľov iz­rael­ských rodov, aby vy­nies­li z Dávidovho mes­ta, zo Si­ona, ar­chu Hos­podinovej zmluvy. 2 Ku kráľovi Šalamúnovi sa zhromaždili všet­ci muži Iz­raela počas sláv­nos­ti, čo býva v mesiaci etaním, teda v siedmom mesiaci. 3 Keď sa zišli všet­ci starší Iz­raela, kňazi zdvih­li ar­chu 4 a vy­nies­li Hos­podinovu ar­chu i stan stretávania a všet­ky po­svät­né pred­mety, ktoré boli v stane. Nies­li to kňazi a lévi­ov­ci. 5 Kráľ Šalamún a celá po­spolitosť Iz­raela, čo sa k nemu zhromaždila, obetovali pred ar­chou toľko oviec a dobyt­ka, že sa to pre množs­tvo nedalo spočítať ani od­had­núť. 6 Kňazi vnies­li ar­chu Hos­podinovej zmluvy na jej mies­to do za­dnej siene chrámu, do veľs­vätyne pod kríd­la cherubov. 7 Cherubi mali kríd­la roz­päté ponad mies­to vy­hradené ar­che, takže zhora za­stierali ar­chu a jej žr­de. 8 Žr­de boli také dl­hé, že ich kon­ce bolo vidieť zo svätyne pred za­dnou sieňou chrámu, no nie zvon­ku. Zo­stali tam až do­dnes. 9 V arche boli iba dve kamen­né tabule, ktoré ta vložil Mojžiš na Horebe, kde Hos­podin uzav­rel zmluvu s Izraelitmi po ich od­chode z Egypta. 10 Keď kňazi vy­chádzali zo svätyne, ob­lak na­pl­nil Hos­podinov dom, 11 takže kňazi ne­moh­li preň konať službu. To sláva Hos­podina na­pl­nila jeho dom. 12 Vtedy po­vedal Šalamún: Hos­podin sa roz­hodol bývať v mrákote. 13 Tak som ti po­stavil dom za obyd­lie, mies­to na trvalé bývanie. Šalamúnov príhovor k ľudu14 Po­tom sa kráľ ob­rátil a po­zdravil celé zhromaždenie Iz­raela. Celé zhromaždenie Iz­raela pri­tom stálo. 15 Po­vedal: Nech je zvelebený Hos­podin, Boh Iz­raela, ktorý vlast­nou rukou spl­nil to, čo svojimi ús­tami sľúbil môj­mu ot­covi Dávidovi: 16 Odo dňa, keď som vy­viedol svoj iz­rael­ský ľud z Egypta, ne­zvolil som si v žiadnom iz­rael­skom kmeni mes­to na stav­bu domu, v ktorom by pre­bývalo moje meno, ale vy­volil som si Dávida, aby bol nad Iz­raelom, mojím ľudom. 17 Už môj otec Dávid za­mýšľal po­staviť dom na počesť mena Hos­podina, Boha Iz­raela. 18 Hos­podin však môj­mu ot­covi Dávidovi po­vedal: Správ­ne si po­stupoval, keď si mal na mys­li stav­bu domu na počesť môj­ho mena. 19 Ten dom však ne­po­stavíš ty, ale tvoj syn, ktorého splodíš. On po­staví dom na počesť môj­ho mena. 20 Hos­podin svoj daný sľub spl­nil. Na­stúpil som po svojom ot­covi Dávidovi, za­sadol som na trón Iz­raela, ako to sľúbil Hos­podin, a po­stavil som dom na počesť mena Hos­podina, Boha Iz­raela. 21 Pri­pravil som tam mies­to pre ar­chu, v ktorej je Hos­podinova zmluva, ktorú uzav­rel s našimi ot­cami, keď ich vy­viedol z Egypta. Šalamúnova modlitba22 Po­tom sa po­stavil Šalamún pred Hos­podinov ol­tár v prítomnosti celého zhromaždenia Iz­raela, vy­strel dlane k nebu 23 a hovoril: Hos­podin, Bože Iz­raela, niet tebe podob­ného Boha ani hore na nebi, ani dole na zemi. Ty za­chovávaš zmluvu a priazeň svojim služob­níkom, ktorí sú ti celým srd­com od­daní. 24 Ty si spl­nil svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, čo si mu sľúbil. Sám si mu sľúbil a sám i spl­nil, ako to dnes vid­no. 25 Teraz však Hos­podin, Bože Iz­raela, splň svoj­mu služob­níkovi a môj­mu ot­covi Dávidovi aj prísľub, keď si po­vedal: Ne­os­taneš bez ná­stup­cu, ktorý by predo mnou sedel na iz­rael­skom tróne, po­kiaľ tvoji synovia budú dbať na svoju ces­tu, aby sa správali tak ako ty. 26 Teraz teda, Bože Iz­raela, nech sa teda do­svedčí prav­divosť tvojich slov, ktoré si dal svoj­mu služob­níkovi a môj­mu ot­covi Dávidovi. 27 Môže vôbec Boh pre­bývať na zemi? Veď samot­né nebesia, ba ani naj­vyššie nebo ťa ne­môžu ob­siah­nuť! Tým menej ten­to dom, ktorý som po­stavil. 28 Sk­loň sa k modlitbe svoj­ho služob­níka a k jeho úpeniu, ó Hos­podin, Bože môj, aby si vy­počul jeho úpen­livú mod­lit­bu, ktorú ti tvoj služob­ník dnes pred­kladá. 29 Nechže sú tvoje oči nocou-dňom upreté na ten­to dom, na mies­to, o ktorom si sa vy­slovil, že tam bude tvoje meno. Vy­počuj mod­lit­bu, ktorú ti tvoj služob­ník pred­kladá na tom­to mies­te. 30 Počuj úpen­livé volanie svoj­ho služob­níka a svoj­ho iz­rael­ského ľudu, keď sa budú mod­liť smerom k tomuto mies­tu. Vy­počuj zo svoj­ho nebes­kého síd­la, a keď vy­počuješ, od­pusť! 31 Ak by sa nie­kto pre­hrešil voči svoj­mu blížnemu a ten ho bude žiadať, aby sa za­prisahal kliat­bou, a ten príde zložiť prísahu pred tvoj ol­tár v tomto dome, 32 ty vy­počuj v nebi, za­kroč a roz­súď svojich služob­níkov. Vin­níka uznaj vin­ným a jeho vlast­né počínanie uvaľ na neho. Spravod­livého sa za­staň a od­meň ho, ako si za­slúži. 33 Ak tvoj iz­rael­ský ľud utr­pí od ne­priateľov porážku, pre­tože zhrešil proti tebe, no po­tom by sa k tebe ob­rátil, vzýval tvoje meno, mod­lil sa a do­prosoval sa ťa v tomto dome, 34 ty v nebi ho vy­počuj. Od­pusť hriech svoj­ho iz­rael­ského ľudu a pri­veď ho späť do jeho vlas­ti. 35 Ak by sa za­vrelo nebo a nebolo by dažďa, pre­tože zhrešili proti tebe, no po­tom by sa mod­lili smerom k tomuto mies­tu, vzývali by tvoje meno a od­vrátili by sa od svojich hriechov, lebo si ich po­koril, 36 ty v nebi, vy­počuj ich. Od­pusť hriech svojich služob­níkov a svoj­ho iz­rael­ského ľudu. Vy­uč ich správ­nej ces­te, po ktorej majú kráčať a zošli dážď svojej krajine, ktorú si dal svoj­mu ľudu za dedičs­tvo. 37 Ak by za­vládol v krajine hlad, mor, sneť alebo hr­dza na obilí, ak by sa vy­skyt­li kobyl­ky či chrobač, ak by ne­priateľ ohrozoval ľud vo vlast­ných bránach, za každej po­hromy a v každej chorobe, 38 každú mod­lit­bu a úpen­livé volanie kohokoľvek zo všet­kého tvoj­ho iz­rael­ského ľudu, ak by pocítili výčit­ky svedomia a vy­streli ruky k tomuto mies­tu, 39 ty vo svojom nebes­kom síd­le vy­počuj a od­pusť! Za­kroč a od­plať každému podľa jeho cel­kového správania, za aké uznáš jeho srd­ce. Veď jedine ty po­znáš srd­ce všet­kých ľud­ských synov, 40 aby si ťa ctili, kým len budú žiť v krajine, ktorú si dal našim ot­com. 41 Keby aj cudzinec, ktorý ne­pat­rí k tvojmu iz­rael­skému ľudu, prišiel z ďalekej krajiny pre tvoje meno, 42 pre­tože cudzin­ci sa do­zvedia o tvojom veľkom mene, o tvojej moc­nej ruke a tvojom vy­stretom ramene, keby teda nie­kto z nich prišiel a mod­lil by sa smerom k tomuto domu, 43 ty vo svojom nebes­kom síd­le vy­počuj všet­ko, o čo bude k tebe cudzinec volať. Nech po­znajú všet­ky národy zeme tvoje meno, uc­tia si ťa tak ako tvoj ľud Iz­rael a uvedomia si, že ten­to dom, ktorý som po­stavil, ne­sie tvoje meno. 44 Ak by sa tvoj ľud vy­pravil do voj­ny proti svoj­mu ne­priateľovi ces­tou, ktorou ho vy­šleš, a mod­lil by sa k Hospodinovi smerom k mestu, ktoré si si vy­volil, a k domu, ktorý som po­stavil na počesť tvoj­ho mena, 45 vy­počuj v nebi jeho mod­lit­bu a úpen­livé volanie a urob náp­ravu. 46 Ak by proti tebe zhrešili — lebo nieto človeka, ktorý by ne­zhrešil — a ty sa na nich na­hneváš a vy­dáš ich ne­priateľovi, takže ich ne­priatelia od­vlečú ako zajat­cov do ďalekej či blíz­kej ne­priateľs­kej krajiny, 47 no v krajine, kam boli od­vlečení, vstúpia do seba, ob­rátia sa a budú ťa v krajine svojich väz­niteľov prosiť o zmilovanie: Zhrešili sme, pre­vinili sme sa, konali sme nezod­poved­ne, 48 ak by sa ob­rátili k tebe celým srd­com a celou dušou v krajine svojich ne­priateľov, ktorí ich ta od­vliek­li a mod­lili by sa k tebe, smerom k svojej vlas­ti, ktorú si dal ich ot­com, k mestu, ktoré si si zvolil, a k domu, ktorý som po­stavil na počesť tvoj­ho mena, 49 ty v svojom nebes­kom síd­le vy­počuj ich mod­lit­bu i úpen­livé volanie a urob náp­ravu. 50 Od­pusť svoj­mu ľudu, ktorý proti tebe zhrešil, a vzbuď u ich väz­niteľov súcit, aby sa nad nimi zľutovali. 51 Veď sú tvojím ľudom a tvojím dedičs­tvom, ktoré si vy­viedol z Egypta, z tej želez­nej pece. 52 Všim­ni si úpen­livé volanie svoj­ho služob­níka a vzdychy svoj­ho iz­rael­ského ľudu, aby si počul všet­ko, o čo budú k tebe volať. 53 Veď si ho od­delil za dedičs­tvo spomedzi všet­kých národov zeme, ako si to pri­sľúbil pro­stred­níc­tvom svoj­ho služob­níka Mojžiša, keď si vy­viedol našich pred­kov z Egypta, ó, Pane, Hos­podin! Požehnanie a obety54 Keď Šalamún do­končil celú túto mod­lit­bu k Hospodinovi, celú túto úpen­livú pros­bu, vstal spred Hos­podinov­ho ol­tára, kde kľačal na kolenách s dlaňami vy­stretými k nebu. 55 Po­stavil sa a požeh­nal mohut­ným hlasom celé zhromaždenie Iz­raela: 56 Nech je zvelebený Hos­podin, ktorý dal od­počinok svoj­mu iz­rael­skému ľudu cel­kom tak, ako sľúbil. Ne­vypad­lo jediné slovo zo všet­kých vzác­nych sľubov, ktoré spro­stred­koval jeho služob­ník Mojžiš. 57 Nech zo­stáva Hos­podin, náš Boh s nami, ako býval s našimi ot­cami. Nech nás ne­opus­tí a neza­vrh­ne, 58 ale na­kloní si naše srd­cia k sebe, aby sme kráčali po všet­kých jeho ces­tách a do­držiavali všet­ky jeho pri­kázania, jeho ustanovenia a jeho práv­ne pred­pisy, ktoré nariadil našim ot­com. 59 Tieto moje slová, ktorými som prosil Hos­podina, nech sú Hos­podinovi, nášmu Bohu blíz­ke vo dne i v noci, aby vy­dobyl právo svoj­mu služob­níkovi i svoj­mu iz­rael­skému ľudu, kedykoľvek to po­trebuje, 60 aby tak všet­ky národy zeme po­znali, že len Hos­podin je Boh a ni­kto iný. 61 Od­daj­te sa srd­com ú­pl­ne Hos­podinovi, nášmu Bohu, aby ste chodili podľa jeho ustanovení a do­držiavali jeho pri­kázania ako dnes. 62 Po­tom kráľ a s ním celý Iz­rael prinies­li obety Hos­podinovi. 63 Šalamún priniesol Hos­podinovi ako obetu spoločen­stva dvad­saťtisíc kusov dobyt­ka a stod­vad­saťtisíc oviec. Tak po­svätil kráľ a všet­ci Iz­raeliti Hos­podinov dom. 64 V ten deň po­svätil kráľ stred ná­dvoria, ktoré je pred Hos­podinovým domom, lebo tam pri­pravil spaľovanú obetu, po­kr­movú obetu a tučné kusy obiet spoločen­stva. Bron­zový ol­tár, ktorý bol pred Hos­podinom, ne­stačil zvlád­nuť spaľované obety, po­kr­mové obety i tučné kusy obiet spoločen­stva. 65 V tom čase usporiadal Šalamún a s ním celý Iz­rael pred Hos­podinom, naším Bohom, sláv­nosť. Zišlo sa mohut­né zhromaždenie od ces­ty do Chamátu až po Egypt­ský po­tok. Slávilo sa dva razy po sedem dní, spolu š­tr­násť dní. 66 Na ôs­my deň ľudí pre­pus­tili. Tí dob­rorečili kráľovi a od­išli domov na­tešení s dobrou mysľou za všet­ko dob­ro­denie, ktoré pre­ukázal Hos­podin svoj­mu služob­níkovi Dávidovi a svoj­mu iz­rael­skému ľudu.